Sledujme, kto o potravinovej sebestačnosti hovorí a kto na nej zarába

Andrej Svorenčík, Ján Pokrivčák, Marián Tóth

Nová vláda má páky na to, ako agrobarónov a bývalé družstvá prinútiť, aby pomáhali aj vidieku a potravinovej sebestačnosti, nielen sebe.

Autori sú ekonómovia na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre a Univerzite v Mannheime. Pokrivčák a Svorenčík boli zakladatelia Inštitútu pôdohospodárskej politiky na ministerstve pôdohospodárstva.

Už niekoľko volebných období si vládne koalície kladú na papieri za cieľ zvýšiť potravinovú sebestačnosť Slovenska, ale nikdy to doteraz nemysleli úprimne. Reálnym cieľom ich politiky bolo uspokojiť vplyvných lobistov a sľuby o potravinovej sebestačnosti boli vždy len pre neinformovaných voličov.

Aby sme to preťali, potrebuje verejnosť porozumieť odpovediam na minimálne tri nasledujúce otázky: 1. Kto môže zabezpečiť rast poľnohospodárskej produkcie na Slovensku? 2. Dá sa vôbec dosiahnuť? 3. A rozdeľujú sa na Slovensku poľnohospodárske dotácie tak, aby sa dosiahla potravinová sebestačnosť, alebo sledujú iný účel?

Máme veľké farmy

Potravinovú sebestačnosť krajiny zabezpečujú, samozrejme, primárne poľnohospodári. Tí slovenskí sú špeciálni tým, že ich farmy sú v priemere oveľa väčšie ako u ich kolegov v EÚ.

Z údajov Poľnohospodárskej platobnej agentúry (PPA), ktorá rozhoduje o dotáciách, bolo na Slovensku v roku 2020 18,3 tisíca poľnohospodárskych subjektov, ktoré obhospodarovali spolu 1,85 mil. ha pôdy.

Priemerná veľkosť farmy na Slovensku, ktorá získava podporu z verejných zdrojov, je preto približne 100 ha, a je teda viac než 5-krát väčšia ako priemerná veľkosť farmy v EÚ.

Aby sme však presnejšie pochopili, komu presne (a v prospech koho presne) ide na Slovensku ročne v priemere trištvrte miliardy eur zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky, musíme si aspoň stručne ukázať štruktúru tých tisícok fariem.

FON-kári sú lokálni hrdinovia s malým vplyvom

Fyzických osôb nepodnikateľov (FON-károv) je počtom najviac (9 829), ale spolu hospodária len na 3,2 % celkovej poľnohospodárskej pôdy. Priemerná veľkosť ich farmy je totiž len 6 ha.

FON-kári sú ľudia, ktorí za to, že udržujú pôdu v dobrom poľnohospodárskom a environmentálnom stave, poberajú dotácie v priemere tisíc eur ročne. Mnohí z nich niečo pestujú alebo chovajú pre svoju vlastnú potrebu a prebytky predávajú na trhu.

FON-kári ako nepodnikatelia nemôžu získať peniaze za environmentálne hospodárenie alebo za podnikanie v znevýhodnených podmienkach, ale môžu sa uchádzať o priame platby z prvého piliera SPP a o projekty z Programu rozvoja vidieka. Ich výhodou je, že priame platby nezdaňujú.

FON-kári pomáhajú udržiavať vidiecku krajinu a zabezpečujú lokálne potraviny najmä pre vlastnú potrebu. Veľmi nízke dotácie používajú lokálne, čím sa podporujú služby a miestny rozvoj na vidieku, ale nemôžeme od nich očakávať podstatný nárast poľnohospodárskej produkcie v budúcnosti.

Určite nie sú zodpovední za našu nízku potravinovú sebestačnosť, ako sa to často interpretuje. Podiel FON-károv na pôde a aj na získaných dotáciách je totiž zanedbateľný.

K ideálu rodinnej farmy majú najbližšie SHR-kári

Súkromne hospodáriaci roľníci (SHR-kári) sú na rozdiel od FON-károv podnikatelia rovnako ako živnostníci. Na Slovensku je v súčasnosti 5-tisíc súkromne hospodáriacich roľníkov s priemernou výmerou poľnohospodárskej pôdy 56 ha. Spolu majú 15 % podiel na celkovej poľnohospodárskej pôde.

Na Slovensku existujú malí SHR-kári s výmerou pár hektárov, ale aj roľníci, ktorí obhospodarujú niekoľko stoviek hektárov pôdy.

SHR-kári majú najbližšie k rodinným farmám, ktoré sú nielen v EÚ, ale na celom svete dominantnou formou podnikania v poľnohospodárstve.

SHR-kári u nás vznikali postupne od 90. rokov na zelenej lúke a na svoj rozkvet ešte len čakajú.

V súčasnosti majú ťažký prístup k úverom a na rozširovanie fariem nedokážu získať pôdu. A to ani od štátneho Slovenského pozemkového fondu, ani na veľmi nefunkčnom súkromnom trhu, ktorý ovládajú veľké podniky a panuje tam extrémna rozdrobenosť vlastníctva vytvárajúca veľké náklady pre SHR-károv.

Slovensko doteraz nedokázalo v primeranej miere zorganizovať ani investičné podpory určené pre malé farmy. Výnimkou sú povinné výzvy, ktoré nám prikázal urobiť Brusel.

Na podporu SHR sme na rozdiel od iných členských štátov EÚ doteraz neaplikovali redistributívnu platbu, ktorá slúži na prerozdelenie finančnej podpory od veľkých fariem po malé a stredné farmy.

Malé a stredné podniky sú všeobecne základom ekonomického rozvoja. V poľnohospodárstve na celom svete garantujú udržateľný vývoj vidieka, no na Slovensku sú dlhodobo diskriminované.

Práve SHR-kári pritom zabezpečujú potravinovú sebestačnosť napríklad v Rakúsku, Holandsku a ostatných krajinách EÚ. Pretečie však ešte veľa vody v Dunaji, kým súkromne hospodáriaci roľníci podstatne zvýšia potravinovú sebestačnosť na Slovensku.

Efektívne rodinné farmy sa totiž vytvárajú dlho. Je to beh na dlhé trate, ale je najvyšší čas reálne zmeniť politiky a začať vytvárať vhodné podmienky pre SHR. Už je dávno po termíne.

Družstvá, s. r. o. a akciovky štát zle motivuje, a taký je aj výsledok

Družstvá a akciovky sú rozlohou veľké podniky. V priemere obhospodarujú viac ako 1000 ha pôdy. Na európske aj svetové pomery sú to obrovské farmy.

Väčšinou vznikli počas komunistickej kolektivizácie a za demokracie sa transformovali na korporátne podniky. Mnohí ľudia si súčasné družstvá alebo akciovky pletú so socialistickými družstvami. Socialistické družstvá nútil plán pestovať aj ovocie a zeleninu alebo mať živočíšnu výrobu, a teda aj zamestnávať ľudí na vidieku a prispievať k jeho životaschopnosti. Súčasné korporátne farmy však majú cieľ maximalizovať zisk vlastníkom a tomu podriaďujú svoje podnikanie. Explicitne ich nemusí, a ani nezaujíma, potravinová sebestačnosť alebo zamestnanosť na vidieku.

Družstvá, eseročky a akciovky obhospodarujú 80 % poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Na ich pleciach je povinnosť zabezpečiť potravinovú sebestačnosť. Ale bohužiaľ ju doteraz nezabezpečovali.

Dôvodom bolo zlé nastavenie politík, ktoré hlavne podporovali príjmy vlastníkov a nie rast produkcie a produktivity. Príjmová podpora nezávislá od produkcie, ako sa to dlho traduje medzi poľnohospodármi, totiž slúžila ako liek na spanie pre tieto farmy.

Veľké poľnohospodárske podniky získavajú veľké dotácie z verejných zdrojov, lebo tie sa poskytujú na pôdu. Čím väčšia farma, tým väčšie dotácie, čo určite nie je princíp ľavicových vlád, ktoré ho však u nás zaviedli a používali.

Bežne farma veľká 1500 ha dostane od daňových poplatníkov ročne viac ako 350 tisíc eur. Je to vysoký dodatočný príjem, ktorý vlastníkovi farmy zabezpečuje pohodlný život aj bez náročnejšej produkcie ovocia a zeleniny alebo živočíšnych produktov.

Nemôžeme však všetky veľké podniky hádzať do jedného vreca. Mnohé z nich sú efektívne, majú rozsiahlu živočíšnu produkciu, pestujú ovocie a zeleninu a vytvárajú pracovné miesta na vidieku.

Je to však skôr vďaka zanieteniu vlastníkov pre dobrú vec, ako v dôsledku nastavenia poľnohospodárskych politík. Existuje však veľa neaktívnych veľkých fariem, ktoré žijú hlavne z dotácií a neprispievajú k potravinovej sebestačnosti, lebo sa im to tak ekonomicky oplatí. To je chyba vlády a nie samotných poľnohospodárov.

Pri dobrom nastavení politík — stropovania priamych platieb so zohľadnením osobných nákladov, degresivita priamych platieb, redistributívna platba, investičná podpora na menšie a stredné projekty, komplexné pozemkové úpravy — sa aktívne podniky nebudú musieť obávať o svoju budúcnosť.

Na druhej strane zdroje, ktoré v súčasnosti tečú neaktívnym veľkým podnikom zbytočne, sa použijú efektívnejšie. Prostredníctvom múdrych politík sa dá oddeliť zrno od pliev, ak sa chce. Doteraz sa však vôbec nechcelo, čo kazilo reputáciu aj slušným veľkým farmám.

Agrobarónom sa vyplatí sústrediť na lobing, potravinová bezpečnosť nie je ich problém

A je tu ešte jedna slovenská kategória fariem, tzv. agrobarónov. Agrobaróni nie sú jasne definovanou kategóriou, a preto si ľudia predstavujú agrobaróna rôzne.

Desiati vlastníci 1000 ha družstva určite nie sú agrobarónmi. Smelo sa dá však nazvať agrobarónom jediný vlastník farmy s 4000 ha (40km2) poľnohospodárskej pôdy. Veď len na priamych platbách získa ročne viac ako 800 000 eur. A zo 4000 ha a ďalších aktív, ktoré vlastní, môže vyprodukovať ďalší zisk, ak je schopný
.
Keď sa však hovorí o agrobarónoch, myslia sa tým na Slovensku hlavne ľudia, ktorí nevlastnia len jeden podnik, ale mnoho poľnohospodárskych podnikov.

Existujú investori v poľnohospodárstve, ktorí sú konečnými užívateľmi výhod z viac ako 20-tisíc hektárov pôdy a kontrolujú aj viac ako 15 fariem. Títo agrobaróni získavajú z verejných zdrojov vo forme priamych platieb viac ako 5 mil. eur ročne a ďalšie nemalé eurá z poľnohospodárskych eurofondov a štátnej pomoci.

Agrobaróni vlastnia farmy po celom Slovensku, ale zisky a priame platby na vidieku určite nemíňajú, keďže tam bežne nežijú.

Agrobaróni sa v snahe maximalizovať zisk na svojich farmách, ktoré riadia na diaľku cez dosadených manažérov, sústredia hlavne na jednoduchú produkciu bez vysokej pridanej hodnoty na hektár a bez podstatného vplyvu na potravinovú sebestačnosť, hoci aj tu nájdeme výnimky.

Vplyvom týchto výnimiek je druhým definičným znakom agrobarónov ich snaha udržiavať súčasný stav, ktorý im umožňuje získavať verejné zdroje určené na podporu poľnohospodárstva.

Pri súčasnom nastavení poľnohospodárskej politiky, ako aj kvôli netransparentnému trhu s pôdou a vlastníctvu družstiev sa budú ďalej rozvíjať, čo bude mať negatívny dosah na potravinovú sebestačnosť na Slovensku.
Aktivity agrobarónov, ktoré sú zamerané na lobistickú činnosť, sú spôsobené tým, že dotácie z verejných zdrojov majú pre nich väčšiu váhu ako zisk z trhovej poľnohospodárskej činnosti.

Lobistická činnosť sa im opláca oveľa viac ako pestovanie ovocia a zeleniny alebo živočíšna výroba. Samozrejme, že všetci slovenskí agrobaróni aj vyrábajú a zamestnávajú, rovnako ako to robili baróni v minulosti. Bez produkcie by ich biznismodel nefungoval.

Produkcia a zamestnanosť je však v pomere k dotáciám, ktoré získavajú od štátu, žalostne nízka. Podpora agrobarónov určite neprejde princípmi Hodnoty za peniaze. Vláda by sa preto mala zamyslieť, ako používa peniaze daňových poplatníkov.

Pri agrobarónoch je problémom okrem nízkej produkcie na hektár a na euro dotácii aj účelnosť použitia priamych platieb. Priame platby vznikli v EÚ kvôli tomu, aby podporili poľnohospodárov na vidieku. Tí majú nízke príjmy a priame platby ich majú motivovať ostať žiť na vidieku a rozvíjať ho.

Na Slovensku sa však zo zdrojov spoločnej poľnohospodárskej politiky podporujú vo veľkom bohatí investori z miest. Namiesto chudobných poľnohospodárov podporujeme firmy, ktoré to určite nepotrebujú.

Ide pritom o vyhodené peniaze aj z hľadiska potravinovej sebestačnosti. Veľká firma, ktorá má ľahký prístup k úverom, predsa nepotrebuje priamu platbu na investovanie. Účel použitia priamych platieb sa totiž nekontroluje a môžu byť použité aj na osobnú spotrebu. Vnímavý čitateľ si ľahko predstaví, kde drvivá väčšina priamych platieb zvyčajne môže skončiť.

V trhovej ekonomike bežne existujú veľké firmy. Nie je to nič neobvyklé a zlé. Ani to, že pri svojom raste využili štátnu pomoc, regulačné medzery a verejné statky poskytované štátom.

Bežne sa však veľké firmy vo svete nedotujú priamymi platbami určenými na podporu príjmu. U nás sú obrovské poľnohospodárske firmy dôsledkom nie trhových signálov, ale deformácií zle realizovanej verejnej politiky. Slovensko si agrobarónov vytvorilo a podporuje ich veľkými peniazmi európskych daňových poplatníkov.

Niektorí agrobaróni vznikli už v 90. rokoch počas netransparentných privatizácií, kým iní agrobaróni sa začali presadzovať až po vstupe do EÚ kvôli aplikácii priamych platieb na plochu bez stropovania.

Sú to pôvodom slovenské aj zahraničné subjekty. Vo fungujúcom právnom a ekonomickom systéme, aký je napríklad v Holandsku, by agrobaróni určite nevznikli, lebo investori, ktorí na farme priamo nežijú, nedokážu farmu riadiť lepšie ako skúsení poľnohospodári.

Podľa našich odhadov agrobaróni ovládajú 20 – 25 percent slovenskej poľnohospodárskej pôdy a získavajú aj okolo 20 – 25 percent priamych platieb z ročného balíka 340 mil. eur plus ďalšie zdroje z Programu rozvoja vidieka a štátnej pomoci.

Zároveň každá malá firma vie, ako veľké firmy v odvetví dokážu znepríjemniť podnikanie neférovými obchodnými praktikami a silným vplyvom na politiky. Podobne je to aj v poľnohospodárstve na Slovensku. Súčasné pôsobenie agrobarónov je brzdou rozvoja normálneho konkurenčného prostredia a rastu potravinovej sebestačnosti Slovenska.

Ako ďalej?

Súčasná štruktúra poľnohospodárskeho odvetvia na Slovensku sa podstatne odlišuje od svetových štandardov a neprispieva k rastu potravinovej sebestačnosti. Vláda má však všetky tromfy v rukách. Rozumnými reguláciami a reálnymi reformami môže pomôcť zvýšiť produkciu v poľnohospodárstve, a to bez ohrozenia životného prostredia a rozvoja vidieka.

Agrobaróni a neaktívne veľké farmy však presviedčajú vládu, že oni sú základom slovenského poľnohospodárstva a že riešením všetkých problémov je zvyšovanie dotácií bez reforiem systému.

Z obrovských neviazaných priamych platieb na farmu však benefitujú primárne len oni a nie daňoví poplatníci alebo Slovensko. Len rast poľnohospodárskeho rozpočtu bez reformovania poľnohospodárskych politík a ďalších reálnych reformných opatrení v oblasti odvodov, trhu práce, poľnohospodárskej a potravinárskej legislatívy nám však sebestačnosť nezvýši a Matovičova vláda určite nedosiahne svoj cieľ, ktorý si stanovila v programovom vyhlásení vlády.

Riešenie nie je jednoduché. Potrebné sú reformy a určite nie je riešením len dať viac peňazí na poľnohospodárstvo.

Silným varovaním nám môžu byť predchádzajúce obdobia, keď sa veselo bojovalo za sebestačnosť prostredníctvom rastúcej podpory neaktívnych veľkých fariem a agrobarónov naviazaných na štát a verejné zdroje a reformy sa nerobili vôbec. Výsledkom je náš súčasný stav.

Riešenia však existujú, len ich treba vedieť aplikovať v praxi: stropovanie na konečného užívateľa výhod, komplexné pozemkové úpravy, transparentné prideľovanie pôdy v správe Slovenského pozemkového fondu v záujme rozvoja vidieka a pod. Mnohé podrobnosti sú záverečnej správe revízie výdavkov na pôdohospodárstvo, ktorú pripravil na ministerstve pôdohospodárstva Inštitút pôdohospodárskej politiky spolu s Útvarom hodnoty za peniaze.

Spoločná poľnohospodárska politika a pravidlá Bruselu nám reformy umožňujú uskutočniť. Stačí len chcieť a byť kompetentný.